Stredná škola mi zachránila život (Vojna, ktorú (ne)vidíme)

Autor: Zdenka Bošanská | 29.4.2014 o 19:50 | Karma článku: 11,04 | Prečítané:  124x

Otázka „Kam na strednú školu?“ prebehla hlavou asi každému z nás. Či sa týkala Vás alebo niekoho z Vášho okolia. Je super, keď v tom máte jasno a viete akým smerom by ste chceli viesť Váš život, viete čo Vás baví, čo by ste chceli v budúcnosti robiť. Častejšie sa však asi stáva, že sa musíte hlbšie zamyslieť, postáť na tomto prelome detstva a dospelosti a nájsť odpovede na tieto otázky.

Podľa mňa je to prvé zo všetkých dôležitých rozhodnutí, ktoré menia náš život. Aj keď to mnohí deviataci nechcú počuťJ

Čo chcem, aby ma stredná škola naučila? Kam sa chcem pohnúť ďalej? Ktorá stredná mi na to vytvorí podmienky? ??? Veľa otáznikov, rôzne stredné školy. Ako len vybrať tú správnu?

Ja som mala jednu ambíciu – naučiť sa niečo do života, bodka. Jediné, čo som dovtedy mala, boli dobré známky, takže, v podstate, som mohla pomyslieť na ktorúkoľvek školu. V našom meste máme obchodnú akadémiu a gymnázium. Obchodná bola pre mňa príliš neperspektívna a gymnáziami som v tom čase trochu pohŕdala. Napriek tomu som si dala prihlášku na gymnázium, že keď nič, tak aspoň gymnázium, nech nie som za debila. Prijali ma bez prijímačiek. Bola to ale pre mňa len škola v zálohe. Číslom 1, ktoré spĺňalo moje požiadavky, bola nakoniec hotelová akadémia. Prijímačky zo slovenského a cudzieho jazyka boli celkom náročné. Šance mali všetci rovnaké, no bolo jasné, že neprijímajú žiadne „béčka“. Radosť z prijatia bola pre mňa porovnateľná s tou, keď sme sa stali majstrami sveta v hokeji. Zbohom gymnázium, nech žije hotelová akadémia!

Rozhodla som sa bývať na internáte. Prvý ročník som celý preplakala. Veľa učenia, sama v cudzom meste, preč od rodiny, samí cudzí ľudia, každý piatok útek domov, každá nedeľa panika. Naspamäť som vedela všetky prázdniny v roku a odpočítavala som dni. Takáto sústavnosť ma za 10 mesiacov doslova vytrhla z detského sveta. Inak sa to ani nedá povedať. V druhom ročníku to už bolo lepšie a v treťom som sa tešila viac na intrák ako domov. Náš život sa točil okolo hodín varenia, obsluhy a, predovšetkým, praxe. Okrem toho, že v škole sme sa (najmä my internátni) podieľali na nespočetnom množstve akcií, škola nás posielala na prax do rôznych prevádzok. Často sme museli za praxou cestovať alebo na mieste bývať. A práve tieto praxe z nás urobili plnohodnotných ľudí. Bolo to, akoby sme si „vyskúšali“ byť dospelými. Učil nás sám život. Bolo to „ťažké cvičisko“. Mnohí sme pracovali už pracovali aj vo vlastnej réžii. A všetky nadobudnuté zručnosti a vedomosti sme mohli využiť pre výučný list. Mimochodom, akékoľvek takéto osvedčenie otvára dvere do pracovného sveta.

Takto vyskúšaných nás čakalo stále menej praxe a pribudli nám seriózne maturitné predmety. Mali sme tie isté predmety ako na obchodnej akadémii, no o trochu viac odborných predmetov. Okrem toho, že sme boli kuchári, čašníci, barmani, ekonómovia, experti na strojopis sme boli aj manažéri, animátori, účtovníci, geografovia, marketingoví odborníci, či znalci kongresových služieb a mnohé iné. Keď sme pristupovali k maturitám, boli z nás dospelí, sčítaní, životom skúsení a perspektívni ľudia s nadhľadom, na ktorých čakala práca na každom rohu. Táto škola nás naučila životu a dala nám do vienka zručnosť a schopnosť postarať sa sám o seba. Po piatich rokoch z nás boli hotoví ľudia, pripravení okamžite fungovať. Ktorý gymnazista, napríklad, sa vyznačuje takouto schopnosťou? Máloktorý, však?

Väčšina z nás sa ale rozhodla pre bohémsky život vysokoškoláka.

A dostávam sa pomaly k pointe. Už som bola druháčka na výške, keď sa mi zmenil život od základov. V domácnosti sme žili mama, sestra a ja. Mama nám zomrela. Ak som si dovtedy myslela, že som to najhoršie preskákala, a nebolo toho málo, mýlila som sa. Začal sa nám boj o život. Pre mňa bol o čosi prirodzenejší, než pre moju sestru – gymnazistku. Samozrejme, neboli sme v tom samé, no netrvalo dlho a ostali sme odkázané samé na seba. Môžete hádať kto sa stará o financie, účty, varenie,....jednoducho o všetko potrebné na prežitie. Nehovoriac o tom, aký kolobeh „úradovačiek a papierovačiek“ mi zostal na krku.

Pýtam sa samej seba, bola by som taký istý človek, aj keby som sa rozhodla pre inú školu? Na hotelke som sa chcela naučiť niečo do života, no naučila ma životu. Nie nadarmo sa hovorí „ťažké cvičisko, ľahké bojisko“. Akým spôsobom sa zamýšľate Vy pri výbere? Je dôležitejšie mať kopu vedomostí alebo vedieť sa hýbať v živote?

 

Existuje tu boj medzi školami o žiakov, no aj boj na trhu o šikovných ľudí s praxou. Sami vidíte, aký je rozdiel medzi absolventmi stredných škôl. Je neuveriteľné aký markantný vplyv má na človeka stredná škola, ktorú si vyberie. Koniec – koncov, tá predurčuje jeho ďalší život. Mne výber strednej školy zachránil život. Možno aj Vám pomôže pri výbere takýto faktor.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Hofer neprehral, to len populizmus porazil sám seba

Víťazstvá radikálov či populistov nie sú samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Po zrátaní 70 percent hlasov z volebných urien je nereálne, aby Hofer nepriaznivý stav zvrátil.


Už ste čítali?